Štvrtá adventná kázeň o odpustení a láske k Cirkvi
Milí bratia a sestry,
v túto štvrtú adventnú nedeľu zakončíme naše kázne, v ktorých sa Vám prihováram na vybrané témy, ktoré do kresťanstva priniesla dnešná doba. V túto štvrtú nedeľu Adventu najskôr chcem hovoriť o hriechu a odpustení.
1. Hriech a odpustenie
Doktor Fred Luskin, profesor na prestížnej univerzite v americkom Stanforde, je vedúcim výskumného projektu o odpustení. Na túto tému napísal už viacero kníh. Jeho výskum potvrdil, že odpustenie má pozitívny vplyv na telesné a duševné zdravie, znižuje tlak a pravdepodobnosť rakoviny. S úsmevom dodávam, že tento pán profesor nevynašiel nič prevratné. Cirkev túto osvedčenú pravdu hlása už 2000 rokov. Každý deň vyriekneme v modlitbe Otčenáš slová: „Odpusť nám naše viny, ako i my odpúšťame svojim vinníkom.“ Avšak kde sa hovorí o odpustení, tam človek uznáva, že je hriešny. Dnešný svet nerád počúva o hriechu. Budujeme falošný ideál dokonalosti. Zakrývame známky stárnutia, podstupujeme estetické procedúry, čo sa prenáša aj do duchovnej roviny, kde si nechceme uznať morálne pochybenia a zakrývame ich. Aj v náboženskom živote na nás číha pokušenie podstúpiť duchovnú operáciu na zakrytie hriechov. Obviňujeme Cirkev, že len straší hriechom. Pápež Pius XII. to výstižne vyjadril slovami: „Snáď najväčším hriechom dnešného sveta je strata citlivosti na hriech.“ Odpovedzme si úprimne: Skutočne sme vždy milí a o každom zmýšľame len dobre, že nepotrebujeme odpustenie a vyjadrenie našej ľútosti? Všetkým nám je sympatický obraz odpúšťajúceho nebeského Otca. Kto však vyznáva vieru v milosrdného Otca, ten vlastne vyznáva „som hriešnik, ktorý potrebuje Božie odpustenie.“
Blížia sa vianočné sviatky. Mnohí z Vás ste získali Božie odpustenie pri svätej spovedi. Nech je aj navonok vidieť, že máte zmierené srdce. Prineste Boží pokoj aj do Vašich rodín a k blížnym. Využite tieto dni, aby ste našli cestu odpustenia v rodinách, medzi manželmi, súrodencami, susedmi. Možno sa s niekym nerozprávate už dlhé roky. Možno ste aj v práve, lebo Vám bolo ublížené a ukrivdili Vám na majetku, peniazoch alebo povesti. Ak ste sa skúsili zmieriť a ten druhý reagoval odmietavo a urazene, prosím, skúste to znova, ale najmä nezachovajte sa rovnakým spôsobom. Keď sa raz dostaneme pred nebeského Otca, vyrozprávame mu všetky krivdy a bolesti, ktoré nám druhí spôsobili. A možno nám Pán Boh v tej chvíli odpovie: „Ja o tom všetkom viem, len som bol zvedavý, ako sa zachováš ty!“ Neprechovávajme tvrdosť srdca voči druhým. Od učeníkov sa očakáva neustála ochota a pripravenosť na odpustenie, ako nás k tomu vyzýva náš Učiteľ Ježiš Kristus: „Ak vy odpustíte ľuďom ich poklesky, aj váš nebeský Otec vám odpustí. Ale ak vy neodpustíte ľuďom, ani váš Otec neodpustí vaše hriechy.“ (Mt 6, 14-15)
Odpustiť vôbec neznamená zľahčovať zlo, ktoré bolo spôsobené. Žiadať o odpustenie vyžaduje odvrátiť sa od zlého skutku a pokorne a bez pretvárky ľutovať. Ak by márnotratný syn nevstúpil do seba a neuznal si vinu, nestretol by sa s otcom, ktorý na neho čakal s odpustením. Preto nikdy nezľahčujme dar odpustenia.
2. Kristus áno, ale Cirkev nie
V dnešnej dobe je až príliš často počuť tieto slová: „V Ježiša Krista verím, modlím sa k nemu, ale Cirkev k tomu nepotrebujem.“ V prvom rade chcem ukázať na to, že sme veľmi ľahko prijali mylné chápanie Cirkvi ako čisto ľudskej organizácie, ktorú si vytvorili samotní ľudia. Je však potrebné povedať, že Cirkev je Ježišovým projektom. Už svätý Pavol v Biblii nazýva Cirkev tajomným telom, ktorého hlavou je Kristus. Bratia a sestry, ak niekto povie, že Krista prijíma, ale Cirkev nepotrebuje, je to podobné, akoby oddelil nejakú časť tela. Ruka, noha majú svoj význam len v spojení s celým telom. Podobne jednotlivý veriaci má svoje naplnenie v spojení v Cirkvi, ktorej podstatou je Kristus. Nejestvuje niečo ako „naša“, „moja“ Cirkev v zmysle, že je mojím vlastníctvom. Jestvuje iba Kristova Cirkev. Sviatosti sú spojené s Cirkvou nielen tým, že sa v Cirkvi vysluhujú, ale každý, kto prosí o udelenie sviatostí, vyjadruje zároveň vôľu byť živým členom Cirkvi. Krstom sa pripodobňujeme Kristovi, ale zároveň sa začleňujeme do Cirkvi. Kto chce stretnúť Krista v sviatostiach, nemôže z tohto stretnutia vylúčiť Cirkev.
Iste, Cirkev je božsko-ľudská. To, čo je v nej božské, je sväté, čisté, nemeniteľné, lebo jej hlavou je svätý Kristus. Cirkev má však aj viditeľné ľudské štruktúry. Tieto štruktúry sú jednoducho aj potrebné, aby sme mohli fungovať v konkrétnom čase a priestore v tejto spoločnosti. Avšak neustále potrebujú svoju obnovu, neraz aj pokánie a nápravu. Niektorí by privítali, keby táto obnova sa týkala aj Božích prikázaní a učenia vo veciach pravd viery a morálky. To by však znamenalo chcieť zmeniť Krista a z Cirkvi vytvoriť spolok s vlastnými pravidlami.
Samotný Pán Ježiš prirovnal Božie kráľovstvo aj k rybárskej sieti plnej dobrých a zlých rýb a taktiež k poľu, na ktorom rastie dobrá pšenica ako aj burina. V každom čase sa nájdu zlé ryby a burina aj v Cirkvi. Sme svedkami očierňovania Cirkvi ako celku. Očierňovania, ktoré sa nedotýka len toho ľudského, ale aj toho svätého a čistého, ktoré pochádza od Boha. Je potrebné sa postaviť proti týmto lžiam a polopravdám. Áno, hriech a zlo v Cirkvi jestvujú. Nie Cirkev hreší, ale my ľudia, lebo ju ako ľudia tvoríme aj s našimi slabosťami a nedokonalosťami. Pri každej svätej omši každý z nás vyznáva: „že som veľa zhrešil, moja vina… moja preveľká vina…“ Cirkev nie je spolok bezchybných. Cirkev je vzájomné nesenie bremien našich hriechov a pokleskov, ktoré vyplýva z toho, že Kristus ich všetky vzal na seba.
Avšak aj dnes existuje svätá Cirkev, ktorú chcel svätý Boh a ktorú zdobia tisíce svätých. Ústami dnes už emeritného pápeža Benedikta XVI. vyznávame a bránime, že aj dnes jestvuje mnoho pokorných veriacich, milujúcich Boha, ktorí každodenne na svojom živote bez veľkého hluku ukazujú skutočného Boha, ktorý nás miluje. Bratia a sestry, našim poslaním nie je vieru meniť, ale svojím životom ju sprítomňovať. V dejinách svätci obnovili Cirkev nie tým, že z nej odišli a vytvárali nové štruktúry, ale tým, že obnovili seba. Cirkev dnes nepotrebuje nových reformátorov, ale nových svätcov a k tomu sme povolaní my sami!
Možno sa pýtate, čo máme robiť, aby Cirkev napredovala? Odpoveď je jednoduchá: Usilujme sa o svätosť. Využívajme k tomu tie prostriedky posväcovania, ktoré v Cirkvi nachádzame: modlitba a sviatosti, medzi ktorými je to predovšetkým sviatosť zmierenia a Eucharistia. Pamätajme na túto dôležitú pravdu: Nepotrebujeme ľudskejšiu Cirkev, ale božskejšiu! Nepotrebujeme Cirkev na spôsob sociálnej organizácie. Na to máme tretí sektor. Potrebujeme Cirkev, ktorá je spoločenstvom lásky, ktorá má svoj prameň vo viere v Boha. Cirkev nežije svoju plnosť tam, kde sa množia jej úrady, kancelárie, kde sa schôdzuje a hlasuje, ale tam, kde veriaci čisto a jednoducho veria, modlia sa, prijímajú sviatosti a schádzajú sa na liturgii, aby oslavovali Boha, ďakovali mu a prosili ho o požehnanie a pomoc žiť v tomto svete ako autentickí učeníci jeho Syna Ježiša Krista.
Slovenskú spoločnosť poznačili za posledné roky a desaťročia rýchle spoločenské zmeny. Zachovajme si vernosť katolíckemu učeniu a hodnotám. Povzbudzujem Vás, aby sme milovali Cirkev, Kristovo tajomné telo, hoci neraz je doráňané aj našimi vlastnými hriechmi. V Cirkvi nájdeme Ježiša Krista, ktorý je ten istý včera, dnes a naveky. Prosím, modlite sa aj za mňa!
Váš duchovný otec a farár František Trstenský