Rozhovor s novým farárom farnosti Kežmarok

„Kľúčovou je láska k Bohu a ľudom“

Narodil sa na Liptove, ale detstvo a mladosť prežil na Orave. Ako kňaz zbieral skúsenosti na dedine i v meste, a istý čas účinkoval dokonca aj v Bratislave. Koncom októbra ho spišský diecézny biskup poslal do Kežmarku, aby tu slúžil nielen vo farnosti , ale aj ako moderátor Podtatranských dekanátov.

ThLic. Martin Majda, PhD. prijal pozvanie na rozhovor, aby sme touto cestou mohli lepšie spoznať nášho nového duchovného pastiera.

• Liptov je známy skôr prevahou veriacich evanjelického vyznania. Ako to bolo s vašou rodinou vo vašom rodisku? Priblížte nám vašich blízkych, v kruhu ktorých ste prežili svoje detstvo.

Narodil som sa síce v Liptovskom Mikuláši, kde mám príbuzných aj evanjelického vierovyznania, ale do svojich 18 rokov som žil na Orave – v dedine Beňadovo. Tam sme sa presťahovali, k našej babke, keď som mal asi jeden rok. Mama stále žije v Beňadove s mojim bratom a sestrou. Otec nám odišiel do večnosti takmer pred dvoma rokmi. Mám spolu štyroch súrodencov, troch bratov a jednu sestru.

• Rozhodnutie stať sa kňazom sa zvyčajne nerodí jednoducho – kedy sa zrodilo vo vašom živote a čo alebo kto sprevádzal jeho definitívnu podobu?

Badám to vo svojom živote ako veľkú Božiu milosť, ktorú naozaj neviem vysvetliť, lebo kde mi pamäť siaha – vždy som túžil byť kňazom. Takže nie je to nejaký dramatický príbeh. Jednoducho milosť, dar, ktorý ja neviem vysvetliť a neviem povedať, čím som si to zaslúžil. Isteže mi v tomto mojom formovaní boli veľmi nápomocní osobitne mnohí vzácni kňazi, ktorým som nesmierne vďačný za ich duchovné sprevádzanie. A treba pozerať aj do budúcna, povolanie môžeme zradiť, zničiť, preto stále potrebujeme prehlbovať náš vzťah s Bohom, – bdieť, neochabovať.

• Aké povolanie okrem kňazstva vám bolo ešte blízke?

Keď som bol ešte na gymnáziu a videl som, že kňazské povolania a kňazi sú vystavení rôznym posmešným poznámkam, urážkam a pod., tak som skúšal sám seba presviedčať, že by som mohol byť možno aj dobrým právnikom, že by som sa mal dobre, že by som bol bohatým, dôležitým a také tie typické predstavy možno viacerých mladých ľudí o živote. Ale vedel som, že v srdci po tom všetkom v skutočnosti netúžim, ani mi to nedávalo radosť a pokoj.

• Ako spomínate na roky strávené v kňazskom seminári? Mali ste obľúbeného vyučujúceho alebo študijný predmet? Ak áno, prečo?

Spomínam na tie roky s veľkou vďačnosťou dobrotivému Bohu za ten čas – naozaj to boli požehnané roky – ľudského, duchovného aj intelektuálneho rastu. Myslím, že kňazi, ale i laici, ktorí tam pôsobili, sa nám snažili odovzdať všetko, čo vedeli, aby nás dobre pripravili na našu službu. Isteže sme ľudia a máme aj rôzne nedostatky a limity a ani kňazský seminár nie je dokonalým a bezchybným prostredím, ale ako hovorí Božie Slovo – Tým, čo milujú Boha všetko slúži na dobré (porov. Rim 8,28).

• Špecifiká morálky a religiozity Rómov – dá sa vyjadriť to podstatné k tejto téme, ktorej ste sa venovali v dvoch vašich publikáciách, dnes už na pultoch kníhkupectiev vypredaných?

Ak by niekto chcel, je k dispozícii prepracované vydanie s názvom Rómovia v minulosti a súčasnosti, rád posuniem. A zhrnúť krátko sa to asi nedá – ak by bol záujem – môžeme niekedy pripraviť nejakú prednášku. Alebo predsa pokus o zhrnutie: V rómskej kultúre, religiozite i morálke sú viaceré špecifiká – niektoré pozitívne, iné menej – čo je dobré je treba rozvíjať, čo negatívne – okresávať. Vzájomným poznávaním môže dôjsť k prekonávaniu bariér, ktoré sú neraz medzi nami.

• Boli ste prefekt Kňazského seminára biskupa Jána Vojtaššáka – čo bolo obsahom tohto vášho pôsobenia?

Mal som sa starať predovšetkým o výchovu našich budúcich kňazov. Mojou veľkou túžbou bolo a aj je, aby sme boli dobrými, ľudskými, svätými kňazmi. Okrem modlitieb, rozvoja duchovného života, ktoré sú kľúčové, sme sa snažili pravidelne stretávať a rozprávať sa o formovaní a raste povolania u našich bratov seminaristov. To som považoval za dôležité. Potom aj neskôr v službe špirituála. Nateraz mi ostáva ešte služba vyučujúceho a spovedníka v Kňazskom seminári.

• Prednášali ste študentom teológie misiológiu, ekumenizmus a sociálnu náuku Cirkvi. Ako ste sa dostali k tomuto predmetu? Zažili ste niečo z jeho obsahu aj takpovediac „na vlastnej koži“?

Pán biskup Štefan Sečka ma poprosil, aby som sa v seminári venoval aj príprave našich bohoslovcov na ich službu medzi Rómami, aby ich čo najlepšie spoznali – najvhodnejšie do tejto jeho vízie zapadali uvedené predmety, kde sa dalo trochu viac o týchto skutočnostiach rozprávať. Okrem teoretickej časti sme aj chodili na tzv. pastoračné výjazdy – do rôznych rómskych komunít, aby videli ako naši bratia kňazi, rehoľníci, laici slúžia tomuto národu. Myslím, že to mohla byť pre nich veľká inšpirácia a povzbudenie.

• Čo sa vám spája v mysli či v spomienkach s miestami vášho pôsobenia v minulosti: Lomnička, Bušovce, Bratislava – Blumentál, Dolný Kubín a Spišská Kapitula?

Lomnička je mojím prvým pôsobiskom – tam som sa stretol viac práve s rómskou pastoráciou. Ale aj s výnimočnými kňazmi, rehoľnými sestrami, laikmi… Do Bušoviec sme chodili zastupovať takmer rok a pol – spoznal som tam mnoho vzácnych ľudí, ktorí boli pre mňa obohatením, podobne aj v Bratislave, kde som sa venoval hlavne školám a katechumenom, i v Dolnom Kubíne, kde som mal na starosti birmovancov a cirkevnú školu a samozrejme i na Spišskej Kapitule, kde bolo pre mňa osobitnou milosťou poslúžiť pri formovaní našich kňazov. Všetky tie miesta sa mi spájajú s konkrétnymi ľuďmi – s ich radosťami a starosťami. Ten zoznam by bol veľmi dlhý. A veru teším sa, že aj tu spoznám nových ľudí. Zopár už poznám po mene.

• Máte už sformulované výzvy, ktoré chcete počas účinkovania medzi nami naplniť?

Pri prvej sv. omši, ktorú som mal možnosť sláviť po svojom menovaní, tu v Kežmarku, tak tam bolo čítanie o láske k Bohu a ľuďom – to stále vidím ako kľúč – ako hlavnú víziu – učiť sa milovať Boha a blížnych – a to učiť aj všetkých s ktorými ma môj život spája – a tiež ustrážiť spásu svojej duše a aj mne zverených duší. Preto vás aj ja, tak ako otec biskup František, prosím – modlite sa i za mňa a za mojich spolubratov kňazov, aby v nás všetkých rástla táto láska k Bohu i všetkým.

• Poprosím povedzte nám ešte vaše: obľúbené miesto, myšlienku, knihu, osobnosť.

Obľúbené miesto: rád chodím po stopách sv. Jána Pavla II. Myšlienka: asi celoživotné heslo sv. Jána Pavla II.: TOTUS TUUS. A v poslednom čase ma veľmi povzbudzuje i táto: Pane, zmiluj sa nad nami. Kniha: Biblia, ale i životy svätcov – napríklad od autora Wilhelma Hünermanna. Sú naozaj veľmi povzbudivé. A aj C. S. Lewis je veľmi inšpiratívny. Svätcov obľúbených je viac: Ján Pavol II., Ján Mária Vianney, Terezka z Lisieux, Martin, Carlo Acutis, páter Pio… a bolo by ich ešte dosť.

Ďakujem za rozhovor.
Jana Víznerová