Oremus VI. – Modlime sa

DOMINICA IN PALMIS – DE PASSIONE DOMINI
–
KVETNÁ NEDEĽA – NEDEĽA UTRPENIA PÁNA

Rímsky misál: Všemohúci a večný Bože,
ty si dal ľudstvu vzor poníženosti
v Ježišovi Kristovi, našom Spasiteľovi,
keď sa z tvojej vôle stal človekom
a zomrel na kríži;
láskavo nám pomáhaj,
aby sme nasledovali jeho príklad v utrpení,
a tak mali účasť na jeho zmŕtvychvstaní.

Missale romanum: Omnipotens sempiterne Deus,
qui humano generi, ad imitandum humilitatis exemplum,
Salvatorem nostrum carnem sumere, et crucem subire fecisti,
concede propitius, ut et patientiae ipsius habere documenta
et resurrectionis consortia mereamur.

Šiesta pôstna nedeľa nesie dvojitý názov: Kvetná nedeľa – Nedeľa Utrpenia (de palmis – de passione Domini). Podľa starého rímskeho zvyku sa pri svätej omši spievajú pašie; od stredoveku predchádza samotnú sv. omšu procesia s palmovými ratolesťami podľa jeruzalemského zvyku. Jedno slávenie tak zahŕňa dvojitý Kristov kráľovský triumf: pri vstupe do Jeruzalema a pri povýšení na kríži.

Vstupná modlitba zo svätej omše je klasickou oráciou z pápežskej liturgie, nachádza sa v Gregoriánskom i Gelaziánskom sakramentári a súčasťou rímskej liturgie bola neustále až do dnešných čias. Jej korene je možné hľadať u Cirkevných otcov 5.-6. storočia – a to hlavne u sv. Leva Veľkého, u Cassiodora, ale hlavne u svätého Augustína.

Modlitba vychádza z rímskeho prostredia a kladie teda dôraz na Kristovo utrpenie. Je takou ozvenou na list apoštola Petra: „Kristus trpel za vás a zanechal vám príklad…“ (1Pt 2, 21), lebo sa v modlitbe a aj v hymne hovorí o tom, že Boh nechal Spasiteľa prijať telo a trpieť na kríži, aby dal príklad pokory a nasledovania. Modlitba tak zo stručnosťou vlastnou rímskej liturgii spája dve podoby kenózy (zrieknutia sa – poníženia) Božieho Syna, vtelenie a kríž, ktoré boli v staroveku dokonca slávené v jeden spoločný deň. Skrytá harmónia medzi Zvestovaním a Krížom spočíva v kenózy milovaného Syna. Vo Zvestovaní sa nachádza jej počiatok, jej semeno je ešte krehké. V hodine Kríža je dovŕšená a jej klas je obťažkaný. V prvej kenóze Slovo prijíma od svojej matky ľudskú prirodzenosť a ľudský údel, v druhej kenóze  prijíma od všetkých ľudí bremeno hriechu a smrti.

V modlitbe prosíme, aby sme tak nasledovali jeho príklad v utrpení, a taktiež aby sme mali účasť na jeho zmŕtvychvstaní. V kresťanstve nemôže byť jedno bez druhého: ani čisté utrpenie bez zmŕtvychvstania; ani čisté zmŕtvychvstanie bez kríža. Oboje si teda vyprosujeme.