Oremus III. – Modlime sa

DOMINICA III. IN QUADRAGESIMA – TRETIA PÔSTNA NEDEĽA

Rímsky misál: Bože, prameň nekonečného milosrdenstva
a nesmiernej dobroty,
ty nás učíš,
že pôst, modlitba a skutky kresťanskej lásky
sú liekom proti hriechu;
láskavo prijmi vyznanie našej slabosti,
a keď klesáme pod ťarchou previnení,
pozdvihni nás svojou milosrdnou rukou.

Missale romanum: Deus, omnium misericordiarum et totius bonitatis auctor,
qui peccatorum remedia in ieiuniis, orantibus et eleemosynis demonstrasti,
hanc humilitatis nostrae constientia nostra,
tua semper misericordia sublevemur.

Pôvod tejto modlitby nie je jasný. Použitý slovník je všeobecne slovníkom Písma (napr. Tob 2, 14; 2 Kor 1, 3), cirkevných otcov (Augustín, Cassiodurus, Pseudo Lev Veľký, Hilarius z Poitiers), z liturgických prameňov ju nachádzame v Gelaziánskom sakramentári zo 7. storočia a v niektorých jeho neskorších verziách. Táto modlitba sa prepracovaním do prefácie dostala do dodatku do Gregoriánskeho sakramentára a taktiež do verzie Mozarabského sakramentára. Súčasťou rímskej liturgie sa trvalo stala až po Druhom vatikánskom koncile.

Modlitba je vystavaná pomocou paralelizmu: Hovoríme, že Boh je autor, či prameň nekonečného milosrdenstva a nesmiernej dobroty – a prosíme, aby nás svojim milosrdenstvom pozdvihol. Vyznávame, že Boh ukázal liek proti hriechu – a žiadame, aby si všimol, že sa z hriechov pokorne vyznávame. Tvrdíme, že skláňame(klesáme) – a prosíme, aby sme boli pozdvihnutí.

Božie milosrdenstvo a dobrota, ktoré vyznávame, majú konkrétnu podobu: Dostali sme liek proti hriechu, ktorý spočíva v modlitbe, v pôste, a v skutkoch kresťanskej lásky. Ale všimnime si, že neprosíme, aby si Boh všimol, ako toto všetko plníme. Prosíme, aby Boh zhliadol na naše pokorné vyznanie a na poníženie nášho svedomia. Uprostred pôstneho obdobia sme tak jemne upozornení, že samotné skutky nestačia, ak nie sú zdrojom, či prejavom zmeny nášho zmýšľania, obrátenia, zrieknutia sa hriechov a jeho vyznania. Prorok Izaiáš píše: Hovorí Pán: „A na takéhoto zhliadnem: na pokorného a zroneného duchom a ktorý sa trasie pred mojimi slovami“ (Iz 66, 2). Vnútorné zmýšľanie sa samozrejme musí prejaviť aj v skutkoch, ako vieme z listu svätého Jakuba.

Keď skláňame svoje svedomie, sme pozdvihnutí k Božiemu milosrdenstvu. V tomto dvojakom pohybe napodobňujeme Krista, ktorý sa ponížil (a bol poslušný až na smrť), ale Boh ho povýšil (a dal mu meno, ktoré je nad každé iné meno) – ako čítame v liste Filipanom. Kristovo poníženie a povýšenie má svoj vrchol o Veľkej noci, ktorej pôstnym obdobím smerujeme.