Maľby hudobníčok sa vrátili do kežmarskej baziliky

V Bazilike sv. Kríža v Kežmarku opäť osadili tabuľové maľby hudobníčok, ktoré zdobia tzv.  senátorskú lavicu v priestore pod chórusom. Reštauračné práce previedla reštaurátorka Mgr. Art. Veronika Daneček Šmigrovská. Na ich reštaurovanie získala farnosť Kežmarok dotáciu z Ministerstva kultúry SR v rámci programu „Obnovme si svoj dom“ vo výške 10 000,- EUR. Zvyšnú sumu financovala farnosť Kežmarok. 

Porovnajte, ako vyzerali maľby pred reštaurovaním.

Ponúkame Vám pohľad na historickú a umuleckú hodnotu týchto tabuľových malieb, ktorý pripravil odborník na Baziliku sv. Kríža v Kežmarku MUDr. Jaroslav Grochola

Neskorogotická 14 sedadlová tzv.  senátorská lavica  v Bazilike  sv. Kríža v Kežmarku  pochádza  z dielne kežmarského mešťana a rezbára  Hansa Tischlera , ktorý ju  vytvoril v r. 1518 o čom svedčí monogram  HT a rok  vyrezaný  na zadnej  stene  lavice. Stáročia obrali  lavicu  o výzdobu  hornej časti baldachýnu v podobe fialových  vežičiek  a ozdobnej mriežky ktorá sa nachádzala  pod  valcovou bordúrou. Najneskôr  v r. 1651, keď bol  zhotovený Bartolomejom Frommom organový  pozitív spolu s drevenou emporou, bola pôvodná neskorogotická predná časť lavice –  parapet nahradená maľbami hudobníčok.  O tom, že dnešný  parapet nebol súčasťou  lavice, svedčí nesúlad veľkosti panelov s dĺžkou lavice a skosené  bočné hrany okrajov parapetu. Oba panely tvorili zrejme parapet pôvodnej  drevenej organovej empory, ktorá sa Ťahala pozdĺž severnej  steny svätyne a bola  dva razy dlhšia ako dnešná  empora  Frommovho pozitívu. Na  nej stál organ zhotovený  v r. 1572 banskobystrickým organárom  Mathiasom Pollom.[1]Miesto pre dva mechy dodnes tvorí súčasť  „magazínu“, v súčasnosti  je v ňom aparatúra pre vysielanie kežmarskej  televízie.  Pollov organ zanikol okolo r. 1641, kedy  funkciu hlavného nástroja chrámu prevzal nový 18 registrový organ postavený neznámym zrejme poľským organárom na západnej empore za cenu 1088 zlatých. 

Maľby  hudobníčok zo senátorskej  lavice  patria k vysoko  kvalitným reprezentantom  neskororenesančnej  – ranobarokovej  tzv. manieristickej  maľby na území  Slovenska. V námete  čerpajú z grafických listov flámskych manieristických umelcov. Zatiaľ  sa podarilo identifikovať dve  predlohy. Postava mladého hudobníka  (hudobníčky)  s lutnou vychádza  z medirytiny Amor (alegória Jari resp. alegória Mladosti zo série „Štyri  veky človeka“) , ktorú  vydal  Raphael I. Sadeler  v r. 1591. Maliar z medirytiny použil  len postavu  bez  pozadia a atribútov.  Postavu lutnistky, opäť  bez pôvodného pozadia a ďalších atribútov, vytvoril  podľa medirytiny Adriaena Collaert  Sluch (Auditus)  zo série „Päť zmyslov“.[2]

Maliar kežmarských hudobníčok zdatne použil  grafické predlohy, pričom ich výrazovo a farebne  zjednotil. Maľby boli namaľované pre podhľad , keďže  pôvodné umiestnenie  bolo vo výške asi 7 metrov. Spája ich nízky horizont tmavej hlinito kamenistej krajiny so skromnou  rastlinnou vegetáciou , osamelými  stromami  a kríkmi a vysokým  oblačným „benátskym“ nebom  v pozadí. Postavy majú svetloružovú farbu  pleti (inkarnát),  maľba rúch je pastózna v prevládajúcich červenkastých a zemitých tónoch.  S veľkou bravúrou sú namaľované priesvitné biele látky tvoriace stuhy  či spodné rúcha. V staršej literatúre kritizované zlé ukončenie strunových nástrojov  vychádzalo z neznalosti originálnej podoby starých nástrojov.   

Kým štvorica hráčok na strunové nástroje sa zachovala vo veľmi dobrom stave, bohužiaľ druhý panel s hráčkami  na dychové nástroje pre silné poškodenie  neumožňuje rekonštrukciu pôvodnej podoby.

V polohe teórie je symbolika  postáv: môžeme  len uvažovať že  znamenajú 7 múz s Apolónom alebo je  to nebeská  hudba ( postavy  nemajú krídla)  či Dávidova  hudba  „ Musica Davidii“ ako je označovaná v kanonických  vizitáciách.  

Figurálne maľby lemujú rámy so štylizovanými rastlinnými ornamentami maľovanými na striebornom podklade s farebnou lazúrou. Architektonický rámec vytvárajú na sokel nasadajúce kanelované  pilastre s korintskými hlavicami v plytkom reliéfe. Celý  parapet je  bohato polychrómovaný a v dobe svojho vzniku musel byť aj  finančne nákladný. 

Doterajšia umenovedná literatúra oceňujúca „benátsky kolorit“ sa podrobnejšie kežmarskými maľbami nezaoberala s poukázaním  na neskoršie premaľby, ktoré sa však pri reštaurovaní nepotvrdili. Na grafické predlohy poukázal ako prvý Mgr. Jozef  Medvecký CSc. vo svojom internetovom  projekte  Barokové inšpirácie. Grafické predlohy, vzory  a inšpirácie barokového maliarstva na Slovensku 2016-2017 (www. barok.me)

Dnes po zreštaurovaní sa dá skonštatovať, že maľby hudobníčok  patria ku najlepšej časti  umeleckej produkcie  prvej polovice 17. storočia v Uhorsku. Ich autora nepoznáme a ani  iné jeho diela na  Slovensku zatiaľ neboli identifikované.  Vzhľadom na vyššie uvedené fakty (1591 – rok  vydania  Sadelerovej medirytiny, 1641 rok  postavenia nového organu na západnej empore) možno datovať  vznik malieb do obdobia medzi rokmi 1610-1640, najpravdepodobnejšie však  medzi rokmi 1622-1625, kedy bol aj samotný organ s väčšími nákladmi opravovaný a pozlátený. Svedčia o tom účtovné záznamy mesta: r.1622 -125 florénov, r.1625 – novému organárovi z Poľska za stravu a za opravu  organa  13,20 florénov, spolu  186,16 florénov, olovo na organ  zakúpené za 20 florénov; r.1627-za  zlato na štít na organe v kostole 50 denárov.[3]    

[1]Genersich , Chr .: Merkwürdigkeiten der königlichen Freystadt Késmark I, Košice 1804, str.319

[2]http://barok.me/KAT/V2/531.htm

[3]Lipták, J.: Geschichte  des  evangelischen Lyzeums A.B. in Kesmark. Kežmarok 1933, str. 49