Maľby hudobníčok sa vrátili do kežmarskej baziliky

V Bazilike sv. Kríža v Kežmarku opäť osadili tabuľové maľby hudobníčok, ktoré zdobia tzv. senátorskú lavicu v priestore pod chórusom. Reštauračné práce previedla reštaurátorka Mgr. Art. Veronika Daneček Šmigrovská. Na ich reštaurovanie získala farnosť Kežmarok dotáciu z Ministerstva kultúry SR v rámci programu „Obnovme si svoj dom“ vo výške 10 000,- EUR. Zvyšnú sumu financovala farnosť Kežmarok.
Porovnajte, ako vyzerali maľby pred reštaurovaním.
Ponúkame Vám pohľad na historickú a umuleckú hodnotu týchto tabuľových malieb, ktorý pripravil odborník na Baziliku sv. Kríža v Kežmarku MUDr. Jaroslav Grochola
Neskorogotická 14 sedadlová tzv. senátorská lavica v Bazilike sv. Kríža v Kežmarku pochádza z dielne kežmarského mešťana a rezbára Hansa Tischlera , ktorý ju vytvoril v r. 1518 o čom svedčí monogram HT a rok vyrezaný na zadnej stene lavice. Stáročia obrali lavicu o výzdobu hornej časti baldachýnu v podobe fialových vežičiek a ozdobnej mriežky ktorá sa nachádzala pod valcovou bordúrou. Najneskôr v r. 1651, keď bol zhotovený Bartolomejom Frommom organový pozitív spolu s drevenou emporou, bola pôvodná neskorogotická predná časť lavice – parapet nahradená maľbami hudobníčok. O tom, že dnešný parapet nebol súčasťou lavice, svedčí nesúlad veľkosti panelov s dĺžkou lavice a skosené bočné hrany okrajov parapetu. Oba panely tvorili zrejme parapet pôvodnej drevenej organovej empory, ktorá sa Ťahala pozdĺž severnej steny svätyne a bola dva razy dlhšia ako dnešná empora Frommovho pozitívu. Na nej stál organ zhotovený v r. 1572 banskobystrickým organárom Mathiasom Pollom.[1]Miesto pre dva mechy dodnes tvorí súčasť „magazínu“, v súčasnosti je v ňom aparatúra pre vysielanie kežmarskej televízie. Pollov organ zanikol okolo r. 1641, kedy funkciu hlavného nástroja chrámu prevzal nový 18 registrový organ postavený neznámym zrejme poľským organárom na západnej empore za cenu 1088 zlatých.
Maľby hudobníčok zo senátorskej lavice patria k vysoko kvalitným reprezentantom neskororenesančnej – ranobarokovej tzv. manieristickej maľby na území Slovenska. V námete čerpajú z grafických listov flámskych manieristických umelcov. Zatiaľ sa podarilo identifikovať dve predlohy. Postava mladého hudobníka (hudobníčky) s lutnou vychádza z medirytiny Amor (alegória Jari resp. alegória Mladosti zo série „Štyri veky človeka“) , ktorú vydal Raphael I. Sadeler v r. 1591. Maliar z medirytiny použil len postavu bez pozadia a atribútov. Postavu lutnistky, opäť bez pôvodného pozadia a ďalších atribútov, vytvoril podľa medirytiny Adriaena Collaert Sluch (Auditus) zo série „Päť zmyslov“.[2]
Maliar kežmarských hudobníčok zdatne použil grafické predlohy, pričom ich výrazovo a farebne zjednotil. Maľby boli namaľované pre podhľad , keďže pôvodné umiestnenie bolo vo výške asi 7 metrov. Spája ich nízky horizont tmavej hlinito kamenistej krajiny so skromnou rastlinnou vegetáciou , osamelými stromami a kríkmi a vysokým oblačným „benátskym“ nebom v pozadí. Postavy majú svetloružovú farbu pleti (inkarnát), maľba rúch je pastózna v prevládajúcich červenkastých a zemitých tónoch. S veľkou bravúrou sú namaľované priesvitné biele látky tvoriace stuhy či spodné rúcha. V staršej literatúre kritizované zlé ukončenie strunových nástrojov vychádzalo z neznalosti originálnej podoby starých nástrojov.
Kým štvorica hráčok na strunové nástroje sa zachovala vo veľmi dobrom stave, bohužiaľ druhý panel s hráčkami na dychové nástroje pre silné poškodenie neumožňuje rekonštrukciu pôvodnej podoby.
V polohe teórie je symbolika postáv: môžeme len uvažovať že znamenajú 7 múz s Apolónom alebo je to nebeská hudba ( postavy nemajú krídla) či Dávidova hudba „ Musica Davidii“ ako je označovaná v kanonických vizitáciách.
Figurálne maľby lemujú rámy so štylizovanými rastlinnými ornamentami maľovanými na striebornom podklade s farebnou lazúrou. Architektonický rámec vytvárajú na sokel nasadajúce kanelované pilastre s korintskými hlavicami v plytkom reliéfe. Celý parapet je bohato polychrómovaný a v dobe svojho vzniku musel byť aj finančne nákladný.
Doterajšia umenovedná literatúra oceňujúca „benátsky kolorit“ sa podrobnejšie kežmarskými maľbami nezaoberala s poukázaním na neskoršie premaľby, ktoré sa však pri reštaurovaní nepotvrdili. Na grafické predlohy poukázal ako prvý Mgr. Jozef Medvecký CSc. vo svojom internetovom projekte Barokové inšpirácie. Grafické predlohy, vzory a inšpirácie barokového maliarstva na Slovensku 2016-2017 (www. barok.me)
Dnes po zreštaurovaní sa dá skonštatovať, že maľby hudobníčok patria ku najlepšej časti umeleckej produkcie prvej polovice 17. storočia v Uhorsku. Ich autora nepoznáme a ani iné jeho diela na Slovensku zatiaľ neboli identifikované. Vzhľadom na vyššie uvedené fakty (1591 – rok vydania Sadelerovej medirytiny, 1641 rok postavenia nového organu na západnej empore) možno datovať vznik malieb do obdobia medzi rokmi 1610-1640, najpravdepodobnejšie však medzi rokmi 1622-1625, kedy bol aj samotný organ s väčšími nákladmi opravovaný a pozlátený. Svedčia o tom účtovné záznamy mesta: r.1622 -125 florénov, r.1625 – novému organárovi z Poľska za stravu a za opravu organa 13,20 florénov, spolu 186,16 florénov, olovo na organ zakúpené za 20 florénov; r.1627-za zlato na štít na organe v kostole 50 denárov.[3]
[1]Genersich , Chr .: Merkwürdigkeiten der königlichen Freystadt Késmark I, Košice 1804, str.319
[2]http://barok.me/KAT/V2/531.htm
[3]Lipták, J.: Geschichte des evangelischen Lyzeums A.B. in Kesmark. Kežmarok 1933, str. 49