List farára a duchovného otca farnosti Kežmarok svojim veriacim

Milí bratia a sestry, milí moji farníci,

skončili sa týždne letných dovoleniek a prázdnin. Verím, že ste si oddýchli, načerpali nových síl a upevnili rodinné a medziľudské vzťahy. Chcem sa Vám prihovoriť ako duchovný otec tejto farnosti.

Prvou témou môjho listu je návšteva Svätého Otca Františka, ktorá sa začne už presne o týždeň. Je to historická chvíľa. Totiž po troch cestách svätého Jána Pavla II. zazneli slová, že Slovensko už ďalší pápeži v budúcnosti tak rýchlo nenavštívia. Argumentovalo sa, že  sme skôr nepatrnou krajinou a navyše pre pápežov neslovanského pôvodu už nebudeme kultúrne, jazykovo a historicky takí „blízki“. Stal sa však opak. Príde k nám pápež, ktorý pochádza z Argentíny. Nepríde však k nám ako zástupca latinskoamerického kontinentu, ale ako nástupca apoštola Petra. Práve tomuto apoštolovi zveril jeho Majster Ježiš Kristus dôležitú úlohu „posilňovať bratov vo viere.“ Osobne očakávam, že zo strany pápeža Františka budeme aj svedkami spontánnosti, ktorá je pre neho charakteristická, keď urobí nečakané gesto alebo odloží bokom napísaný text a prihovorí sa nám bezprostredne  v danej situácii. Chcem však pripomenúť dôležitú skutočnosť. Svätý Otec nepríde, aby nám hovoril, čo by sme radi počuli, ale príde ohlasovať pravdu evanjelia. Verím, že vedený Duchom Svätým nám pripomenie aj to, akým spôsobom veriaci a celá spoločnosť na Slovensku máme budovať naše vzťahy a ku ktorým hodnotám je potrebné znova sa vrátiť. Povzbudzujem Vás k otvorenosti mysle a srdca. Bude sa nám totiž ponúkať aj mediálny obraz pápeža, rýchly a neraz povrchný, v ktorom sa možno dozvieme, čo mal pápež na večeru, alebo ako sa vyspal. Zamerajme sa však na náuku Svätého Otca, jeho čisté a neskreslené posolstvo, premýšľajme a rozprávajme sa o ňom. 

Duchovná príprava na pápežovu návštevu sa nesie v duchu hesla: „S Máriou a Jozefom na ceste za Ježišom.“Milí moji farníci, prijmime toto motto do našich domácností, do našich rodín a vzťahov ako celoživotné predsavzatie. Jozef a Mária nás učia dôvere v Božie konanie aj v situáciách, ktoré nás zaskočia a nájdu nepripravených. Na ich živote sa skutočne napĺňajú slová, ktoré vyslovil nemecký katolícky kňaz Lothar Zenetti (1926-2019):  „Ľudia, ktorí žijú z nadeje, žijú dlhšie. Ľudia, ktorí žijú z lásky, vidia hlbšie. Ľudia, ktorí žijú z viery, vidia všetko v inom svetle.“ Buďme ľuďmi viery, nádeje a lásky podľa vzoru Márie a Jozefa. Niektorí možno povedia: „Ja Pána Boha, vieru a Cirkev k životu nepotrebujem.“ Na to odpovedám slovami známeho neurológa a psychiatra Viktora Frankla (1905-1997), ktorý povedal: „Osoba, ktorá je zneistená z akéhokoľvek dôvodu, potrebuje predovšetkým oporu v duchovne.“ Túto skutočnosť sme zažili  a zažívame v čase pandémie. Boli sme prinútení stiahnuť sa a zostať v našich príbytkoch. Mali sme všetko – potraviny, televíziu, internetové pripojenie, pohodlie domova, a predsa sme zostali zneistení. Keď ide do tuhého, aj tie najluxusnejšie veci sú nám nanič. Pamätajme na to, že hodnoty, ktorých sa pridržiavame, držia aj nás. Mária s Jozefom sa vo svojom živote pridŕžali hodnoty Boha bez ohľadu na okolnosti, dobu a miesto, kde žili, či to bol Nazaret, Betlehem, alebo Egypt. Premýšľajme, akých hodnôt sa držíme my. Keď príde do života skúška alebo kríza, či nás tieto hodnoty skutočne podržia. Podrží Ťa Tvoj majetok alebo Tvoje postavenie? Podrží Ťa Tvoje sebectvo alebo závislosť? Pandémia nám ukázala, že keď sa stretne náš život s ťažkosťami, tak bez morálneho ukotvenia dochádza k zúfalstvu, ku konfliktom, k poškodzovaniu seba a druhých.  

Druhou témou, ktorej sa chcem venovať, je naša farnosť. Sme ľuďmi, ktorí nemajú radi nejaké štruktúry. Máme radi slobodu a spontánnosť. Preto sa neraz aj my, kňazi, stretneme s argumentom, prečo potrebujeme nejakú farnosť, veď môžeme ísť do ktoréhokoľvek kostola, aký sa nám páči, alebo pomodliť sa doma. Farnosť však nejestvuje preto, aby nás obmedzovala, ale aby bola pre nás zázemím, aby bola pre nás rodinou. Farnosť je v prvom rade spoločenstvo, ktoré sa zhromažďuje okolo stola Božieho slova a Eucharistie.To je základ celého farského života. Cez živé spoločenstvo bratov a sestier môžeme zažiť skúsenosť viery. Chcem Vás povzbudiť, aby sme neboli spoločenstvom, kde sa jeden na druhého mračíme, ohovárame, ubližujeme si. Nech nikto z nás druhého neodsudzuje, nevylučuje zo spoločenstva, neposiela preč z kostola. Neposudzujme, kto nechodil do kostola a zrazu začal chodiť. Pozývajte aj ostatných na sv. omše. Ak niekto opäť našiel cestu do kostola, nech je to pre nás radosťou. Buďme spoločenstvom, v ktorom sa navzájom povzbudzujeme, jeden druhému pomáhame, nesieme si vzájomne bremená, spolu sa radujeme a keď treba, tak aj spolu plačeme. To nie je nejaká teória, ale konkrétna služba lásky a pomoci. Zvlášť Vás chcem povzbudiť a vyzvať, aby ste radostne prichádzali na nedeľné sv. omše. Usilujte sa zapamätať si nejakú myšlienku z Božieho slova a čerpajte silu z Vašej účasti na svätom prijímaní. Nikdy nevynechajte nedeľnú sv omšu z lenivosti alebo z ľahostajnosti. Áno, vyžaduje si to obetu a sebazaprenie, ale predsa to je krása kresťanstva. Odpovedzte si úprimne: Chceli by ste také náboženstvo, ktoré od Vás nič nechce? Ktoré Vám nepomáha meniť sa v lepších ľudí? Načo by bolo dobrá taká viera? Ako hovorí terajší Svätý Otec František, nechceme predsa gaučové kresťanstvo. 

Farnosť nie je klientské centrum. My nie sme nejaký úrad, ktorý dáva povolenia ku krstu, k sobášu, k pohrebu, ako keď si idete vybaviť povolenie na stavebný  úrad, alebo podporu v nezamestnanosti. Iste, vysluhujeme sviatosti, ale nie preto, že je to pekná tradícia, alebo si to starí rodičia žiadajú. Vysluhujeme ich tým, ktorí túžia prehlbovať svoj vzťah ku Kristovi. Správne sa hovorí, že farnosť je na prvom mieste rodinou všetkých rodín. Je mojou túžbou, aby sa každý vo farnosti Kežmarok cítil ako doma!  Uvedomujem si, že ako kňazi nemôžeme byť všade v každej domácnosti. Povzbudzujem Vás, buďte Ježišovými učeníkmi, buďte misionármi, ktorí prinesú evanjelium na pracovisko, do školy, do medziľudských vzťahov. V biblickej knihe Skutkov apoštolov čítame o prvých kresťanoch, že sa schádzali na lámaní chleba, čo je označenie pre svätú omšu a že sa stretávali po domoch. Presne to je život vo farnosti. Schádzame sa v kostole na sv. omši a potom žijeme v našich domácnostiach a na verejnosti a usilujeme sa prakticky uskutočňovať našu vieru – modlíme sa, čítame Sväté písmo, navzájom si pomáhame, odpúšťame si. Prosím, všetci si zachovajte otvorenosť pre sviatosti, túžbu duchovne rásť a  učiť sa. 

Ďakujem za mnohých spolupracovníkov, ktorých my, kňazi, máme okolo seba. Ďakujem za Vás, ktorí ochotne  plníte rôzne služby v kostole a vo farnosti. Veľakrát to robíte nenápadne a skryte. Všetci sme Vám za túto Vašu pomoc vďační. 

Ste trvalo v mojich modlitbách a obetách. Prosím naďalej o Vašu spoluprácu, duchovnú blízkosť a podporu. A prosím: „Modlite sa za mňa!“

Váš farár a duchovný otec František Trstenský