„Bez vyznania!“ To naozaj?

Unknown

Sčítanie je štatistická práca s cieľom získať čo najpresnejšie informácie o obyvateľstve danej krajiny. Pri aktuálnom sčítaní sme svedkami kampane, ktorá sa obracia na veriacich s výzvou uviesť pri náboženstve údaj „bez vyznania“. Chcem poukázať na osem paradoxov. 

Prvý paradox. Akoby iniciátori nám odkázali, že je v poriadku, ak niektoré údaje uvedieme nepravdivo. Takže ak je vo formulári otázka „počet detí“, alebo „životný stav“, „zamestnanie“, môžeme si odpoveď vymyslieť? Chceme naozaj spoločnosť, kde si človek nestojí za vlastným slovom? Ale to potom celé sčítanie môžeme rovno zrušiť. 

Druhý paradox. Nezaregistroval som výzvy, aby sa obyvatelia  nehlásili k nejakej národnosti, neuvádzali počet detí, alebo životný stav. Jestvuje len kampaň „Bez vyznania“. Iniciátori asi ťažko zdôvodnia, že ich pohnutky nie sú proticirkevné. Sme svedkami toho, že v demokratickej a slobodnej krajine sa pri štatistickom úkone sčítania odrádza, k akej cirkvi sa prihlásim, pričom ide o riadne registrovanú a schválenú cirkev, kde jej členovia sú občanmi tohto štátu, riadne platia dane a odvádzajú odvody do štátneho rozpočtu.

Tretí paradox. Iniciátori argumentujú, že majú právo vyzývať ľudí uviesť „bez vyznania“, pretože aj cirkvi (napr. Katolícka cirkev, Evanjelická cirkev a pod.) vydali vyhlásenia, v ktorých povzbudzujú svojich členov, aby sa pri sčítaní prihlásili ku konkrétnej cirkvi. Je tu však dôležitý rozdiel! Ak napríklad Katolícka cirkev povzbudzuje katolíkov, aby sa prihlásili ku Katolíckej cirkvi, neobracia sa predsa na hinduistov, alebo ateistov, ale výlučne na svojich členov. Nevyzýva členov iných náboženstiev, aby „prestúpili“.

Štvrtý paradox. Často sa argumentuje, že náboženstvo je súkromná vec. Národnosť, životný stav alebo počet detí a pod. už nie je súkromná vec? Prihlásenie sa ku konkrétnej cirkvi alebo náboženstvu predsa toto osobné náboženské rozhodnutie nijako nenarušuje. Veriacim predsa z toho nevznikne povinnosť viac sa modliť, ale ani úľava menej:-)

Piaty paradox. Ak iniciátori používajú argument, že im ide o to, aby cirkvi nemali z rozpočtu peniaze, mali by to podobne povedať napríklad o národnostiach, alebo o niektorých životných stavoch alebo o obyvateľoch s vyšším počtom detí. Samozrejme, že to nepovedia. Bolo by to nedemokratické. Znamenalo by to diskrimináciu. Prečo však majú byť diskriminovaní tí obyvatelia, ktorí uviedli v políčku konkrétnu príslušnosť k cirkvi?

Šiesty paradox. Možno niekto povie, že nie je proti náboženstvu, ale proti cirkvám ako inštitúciám. Predstavte si situáciu, že čerstvo zamestnaná vysokoškoláčka, 40 ročný podnikateľ, 50 ročná zdravotná sestra, 60 ročný robotník celý svoj život platí odvody, hradí si sociálne a zdravotné poistenie, odvádza dane, ale predovšetkým poctivo pracuje pre našu krajinu. V nedeľu a možno aj cez týždeň chodievajú pravidelne do kostola svojej cirkvi. Vďaka ich odvodom a daniam jestvujú rôzne športové strediská, kultúrne inštitúcie, ktoré možno celý život nenavštívia a politické strany, ktorých nikdy nebudú členmi. Mohli by povedať, že tiež nemajú nič proti športu alebo kultúre, ale proti konkrétnym športovým alebo kultúrnym inštitúciám, alebo politickým stranám.

Siedmy paradox. Je zaujímavé, ako sa ide cestou, že opakovaná lož sa môže stať pravdou. Stále sa totiž podsúva výraz „financovanie cirkví“. V skutočnosti z rozpočtu sú hradené iba platy duchovných a prevádzka ústredí (napr. diecéznych úradov). V Katolíckej cirkvi všetci členovia vedia, že po jednotlivých mestách a obciach prevádzkové náklady (elektrika, voda, kúrenie), ako aj nevyhnutné a finančne nákladné opravy často kultúrnych pamiatok, ktorými sú mnohé chrámy vo farnostiach, nie sú hradené zo štátneho rozpočtu, ale z dobrovoľných príspevkov a zbierok samotných veriacich. K tomu je potrebné započítať reštaurovanie a údržbu umeleckých objektov (organov, oltárov, lavíc atď.). Podávajú sa projekty a píšu sa žiadosti s nádejou, že snáď sa podarí získať aspoň príspevok na spolufinancovanie. Práve vďaka tomu tieto vzácne kultúrne a umelecké skvosty naďalej zdobia našu krajinu a sú miestom, ktoré môžu navštíviť veriaci a paradoxne obdivovať aj ľudia bez vyznania:-)

Ôsmy paradox. Najdôležitejšia vec na záver. Neraz za nami kňazmi prichádzajú veriaci so svojimi bolesťami, tragédiami, problémami. Nechcú imaginárne náboženstvo, ale potrebujú konkrétne veriace spoločenstvo, chrám a kňaza, s ktorým zdieľajú svoju vieru. Vedia, že nie sú dokonalí ako ani ich kňazi nie sú dokonalí. Prichádzajú, lebo chcú sprostredkovať stretnutie so živým Bohom, dostať povzbudenie, posilu a odpustenie, ktoré nachádzajú práve v a prostredníctvom cirkvi. Chceme a budeme ako kňazi stáť pri svojich veriacich.

Milí priatelia, ak krstom patríme do Katolíckej cirkvi, hrdo sa prihlásme. Je to naše právo a príležitosť vydať aj týmto spôsobom svedectvo o Kristovi, a podporiť všetky dobré pastoračné, sociálne a kultúrne aktivity, ktoré sa v našej krajine uskutočňujú vďaka Katolíckej cirkvi.